Generátor severských mien

Väčšina starovekých škandinávskych literárnych pamiatok, ktoré sa k nám dostali, je napísaná v starej nórčine, ktorá sa niekedy nazýva aj stará nórčina (v anglickej literatúre - stará nórčina). Preto je stará islandčina považovaná za klasický jazyk germánskych štúdií. Obyvatelia Švédska, Dánska, Nórska, Islandu a Fínska majú škandinávske mená. Moderné názvy sú tvorené z germánskych a biblických koreňov a názvy vikingskej éry boli dané podľa zvieraťa - totemu. Mená Škandinávcov sa postupom času menovali a prezývka, ktorou ľudia nazývali svojho spolucestujúceho, a úplne vytlačilo z pamäte meno prijaté pri narodení. Nebolo zvykom používať priezviská.

História geografického regiónu Škandinávie zahŕňa niekoľko moderných krajín severnej Európy a jej obyvateľov - Dánsko, Nórsko a Švédsko. Fínsko a Island v anglicky hovoriacich štátoch sú považované za súčasť Škandinávie. Všade má svoje vlastné charakteristiky, ale spoločná história je zrejmá z tradícií a mien. Škandinávske názvy, ktoré sa používajú v staronórskom jazyku, majú rovnaký pôvod a vychádzajú z bohatej eposy severného regiónu. Staroveký severský alebo proto-škandinávsky jazyk patrí do indoeurópskej skupiny a vyvinul sa z protoogermánčiny, ktorou sa v Škandinávii hovorilo od prvých storočí nášho letopočtu do 8. storočia. Tento jazyk sa používal vo Vikingoch asi od 700 do 1300 n. L. Island a Nórsko hovorili staronórskou nórčinou, Švédi a Dáni používali staronórsky dialekt a tretí starogutinský dialekt existoval na ostrove Gotland.