Generátor rímskych mien

V starovekom Ríme boli mená a ich významy brané veľmi vážne. Rimania verili, že v nich spočíva osud človeka. Verili, že ak zlý záujemca pozná meno, môže pomocou mágie vziať človeku život. Preto mali otroci zakázané vyslovovať meno svojho pána. Chlapec dostal osobné meno v ôsmy alebo deviaty deň po narodení. Existovala tradícia dávať osobné meno iba štyrom najstarším synom a ostatné ako osobné mená mohli byť radové čísla: Quintus (piaty), Sextus (šiesty), ktoré sa tak zmenili na osobné mená. Väčšina osobných mien je tak starodávneho pôvodu, že sa na ich význam zabudlo už v klasickej ére.

Rímske mená majú bohatú históriu. V starovekom Ríme ľudia mysleli na to, ako pomenovať dieťa, veľmi vážne. Existovalo príslovie, ktoré hovorilo, že mená nie sú predmetom dohody. Z tohto dôvodu neboli vyslovené ani mená bohov. Kňazi sa obávali, že nepriatelia nepoužijú ich znalosti a nalákajú na nich bohov. Otroci tiež nemohli nahlas hovoriť mená svojich pánov, najmä keď bol v blízkosti cudzinec. Rímske mužské meno pozostávalo najmenej z dvoch častí: osobné meno (praenomen) a druhové meno (nomen); okrem toho môže existovať individuálna prezývka alebo názov pobočky rodu (cognomen).